Písomné pramene
Od 13. storočia je možné dopĺňať informácie o minulosti obce štúdiom písomných prameňov. V Kaštieli Radoľa sa nachádza videonahrávka o vykopávkach hrobov a základov kostola na Koscelisku postaveného v II. polovici 13. storočia na mieste, ktoré už predtým slúžilo ako pohrebisko.
Starovek
Radoľa je jednou z historicky najstarších obcí v regióne Kysúc. Veď v lokalite nášho Kosceliska sa našlo najviac kamenných výtvorov z eneolitu, teda mladšej doby kamennej.
Význam kostola na Koscelisku nie je hodnotou len pre jeho sakrálnu funkciu, ale aj jeho úlohou refúgia (útočisko). Na posilnenie obranyschopnosti kostola bol vybudovaný val. V júli 2009 bol p. Milanom Bílešom na základe pôdorysu, rekonštrukcie kostola na Koscelisku vyhotovený amatérsky model kostola, ktorý po zmenách a v jeho konečnej podobe bude nainštalovaný v Základnej škole v Radoli. Model kostola má rozmery 26,5 cm dĺžka, 21,5 cm šírka a 24,5 cm výška. Touto cestou ďakujeme autorovi modelu p. Milanovi Bílešovi za jeho pekné dielo. Model poslúži najviac učiteľom a žiakom vlastivedy a dejepisu, aby si utvorili pravdepodobný obraz ako prvý kostol na Koscelisku vyzeral.
Stredovek
V 13. storočí do vzniku budatínskeho panstva bola Radoľa súčasťou panstva varínskeho (starohradského). Patrila Balašovcom, potom krátko Matúšovi Čákymu Trenčianskemu ( v r. 1321 do svojej smrti toho istého roku).
V ďalšom období sa dostala pod kráľovský erár k hradu Strečno. V roku 1429 sa ako majiteľka obcí panstva Budatín a tým aj Radole stáva kráľovná Barbora, druhá manželka panovníka Žigmunda Luxemburského, tá ho v roku 1432 dala do zálohy Liptovskému Pongrácovi. Spod Strečna panstvo vyňal a od r. 1439 vlastnil Budatínske majetky rod Hatnai z Hatného. Po smrti Rafaela z Hatného sa dedičom stal neplnoletý Juraj, ktorého nevlastný otec a poručník, manžel vdovy po Rafaelovi Alžbety (rodenej Podmanickej) Gašpar Suňog z Jasenice získava spolu so svojim bývalým bratom Mojžišom donáciou z r. 1487 dedičný podiel na budatínskych majetkoch. Svoj záujem o panstvo upevňuje a rozširuje zmluvou z r. 1504, podľa ktorej v prípade smrti Juraja z Hatného, resp. Gašpara Suňoga stáva sa dedičom majetku druhá strana. Po smrti posledného Hatnaiovca Juraja, prechádza celé budatínske panstvo do vlastníctva rodu Suňogovcov a uplatňovanie nárokov príbuzných Alžbety – Podmanickovcov na dlhé stáročia ovplyvnili vývoj v tejto časti severozápadného Slovenska, najmä na Kysuciach a teda aj v Radoli.
V stredoveku obec patrila panstvu Budatín. V roku 1828 naša Radoľa mala 53 domov a 551 obyvateľov. Tí boli pastiermi oviec, drevorubačmi, spracúvali drevo. Dominantou histórie nielen Radole, ale aj Kysúc, je dnešné sídlo Expozície starších dejín Kysúc - Kaštieľ Radoľa (správca Kysucké múzeum v Čadci).
Kaštieľ Radoľa bol pre muzeálne využitie reštaurovaný aj vďaka nášmu rodákovi Ing. Jánovi Kultanovi, bývalému riaditeľovi n.p. Pamiatkostav Žilina. Hospodárenie v obciach sa v 17. storočí sústreďovalo hlavne na majeroch. Majer v Radoli patril medzi malé hospodárske jednotky. V Radoli bol centrom majera Radoľský kaštieľ.
20. storočie
V obci bol pivovar, mlyn, píla a pálenica. Po vzniku 1. ČSR (28. októbra 1918) sa obyvatelia obce zaoberali aj drotárstvom, podomovým obchodom a sezónnymi poľnohospodárskymi prácami.
Slávne sú tvoje dejiny, Radoľa naša, ale aj smutné: v roku 1831 na choleru zomrelo 40 ľudí.
Prišli aj časy "socializmu". V našej obci bolo v roku 1958 založené a v roku 1973 po spojení s Jednotným roľníckym družstvom Oškerda rozšírené JRD Mier so sídlom v Radoli.
Od 1973 do roku 1993 bola naša Radoľa ako miestnou časťou Kysuckého Nového Mesta. Po referende v roku 1992 sa Radoľa stala samostatnou obcou.
21. storočie
V histórii sa stretávame s viacerými
názvami našej obce: Radola, Radolie, Radula, Radollya. Pamätihodnosti, na území obce: Kaštieľ v Radoli, Kostol na Koscelisku, Kaplnka Panny Márie so zvonicou.
Výskum
Občania Radole sú povďační archeológom Karolovi Andelovi, Antonovi Petrovskému-Šichmanovi, Ondrejovi Šedovi, Marcele Ďurišovej, ako aj významným historikom, ktorí sa venovali nielen archeologickému, ale aj historickému výskumu o osídľovaní Kysúc, akými sú Richard Marsina, Ján Beňko, Ivan Žilinčík a ďalší.
Mgr. Anton Ľudvik, kronikár obce